Naša nocovačka 2014 (:

26. february 2014 at 16:32 | Mayah |  Zážitkovo (:
Nie žeby som teraz mala o čosi viac času na vypísanie a vyprodukovanie čohosi, čo by sa mohlo podobať na hodnotenie alebo taký súhrno toho, čo sme s raketkami cez víkend zažili, každopádnekeď to neurobím teraz, už to neurobím nikdy. Poznám sa predsa už nejaký ten piatok. ( darčéék - pár oridžo fotiek v článku c:)




Nocovačka je istý každoročný rituál stretiek u nás. Mali by byť dve, jedna v jeseni a jedna v jari, ale keďže v jeseni sme boli eštelen začínajúce stretko a chodili sme štyri vrátane dvoch animátoriek - mňa a sr. Mariky /aka Mariky/ :D, nebolo veľmi o čom. Ale ako sa hovorí - na dobré sa oplatí čakať. Teraz, môžem sa pochváliť, chodií pravidelne tak 4-6 dievčat +- jedna a sem tam nejaká intervencia z vonku, keď si privedú na stretko nejakú kamošku.

Anyway, na túto nocovačku sme sa začali pripravovať už asi od novembra, kedy sme začali motiváciu, ktorou bolo zbieranie častí stoniek (keďže sa volajú ružičky) a ktorá mala viac než 10 stoniek, mohla sa jej zúčastniť. Vtipné bolo keď k nám prišli asi tri týždne pred nocovačkou dve dievčatá, ktoré nechodili a, pochopiteľne, nemali toľko času, aby si 10 stoniek nazbierali, tak sme siahli do tajných zásob a pripravili sme im "skúšku odvahy", ktorou pre nich bolo chytiť pavúka do fľaše a potom z tej fľaše vybrať gumičku. Tomu sa hovorí skúška odvahy, sama by som to asi nespravila :D Ale ony sa tešili, že mali vzrúšo a obe ju spravili - a to sa jedna z nich pavúkov k smrti bála! c:

To vždy poteší každého animátora c:

/Keď vidí, že deti mladšie od neho sú odvážnejšie než on sám/
/:D/


Akcia začala večer, kedy sme sa u sestier stretli a zložili. Na našej nocovačke nám pomáhala aj superko novicka Monika, ktorá je večne veselá a pozitívna a veľmi som si ju obľúbila pre to, aká je, aké má názory a ako fandí hokeju. :D . Dievčatá si pripravovali miesto na spanie (čo zahŕňalo ťahanie veľkých matracov z povaly dole do "suterénu" (nech to neznie zle, že sme ich nutili spať v suteréne, ten dom je tak robený, že je to ako prízemie a je tam viac miestností :D). K ťahaniu matracov neoddeliteľne patrí šmýkanie sa na nich po schodoch, ktorých je od povaly dole veľa. Napočítala som 6 "sád" schodov:D Proste legrace, šmýkanie na matracoch ani ako nič iné nepôsobí c:)

to je spontánna foto, keď raketke budem volať c:

Po dobre odvedenej práci sme sa navečerali no a potom sme mali pre nich pripravené hry. Ach, to musím povedať, bavili sme sa dosť :D Prvou hrou bolo, že sme si sadli do kruhu a rozčítali sa na jednotky a dvojky. Naraz sa spustili "vankúšové preteky", kde obe tímy mali svoj vankúš a preteky spočívali v tom, ktorá skupina je rýchlejšia natoľko, že ich vankúš predbehne súperov. Možno keď to popisujem to neznie tak super, ale keď to zažijete, osmejete sa :D:) Ďalšou hrou boli Kohútie zápasy. Dve dievčatá mali na ramene v zadu nalepený papierik s trojciferným číslom. Ich úlohou bolo skákať na jednej nohe a zistiť číslo súperky. To sa im páčilo asi najviac :D ďalej sme mali takú úlohu, že sa všetky postavili na rozloženú deku a ich úlohou bolo otočiť tú deku naruby bez toho, aby niekto z deky vypadol. Skúšali to asi 3x, nepodarilo sa to :D Ale aspoň mali vterkovskú fotku s don Boscom na stene c: Poslednou hrou bolo prehadzovanie vankúša. Vytvorili sme dva tímy, každý tím napol deku a prehadzovali sme si vankúš medzi dekami. Znie to ľahko, ale nebolo to také ľahké. Ale sranda tú náročnosť kompenzovala :D:)

Ďalším bodom programu bolo také stíšenie dievčat (Čo, myslím, pochopíte, že bolo náročné!). Sadli sme si za stôl všetky a preberala som s nimi tému Aké sme kamarátky. Stlmili sme svetlo, zapálili sme si jedinú soľnú sviečku uprostred a spravili sme si atmošku, takú úprimnú. Bolo vidno, že sa ich to dotýkalo. Hovorili sme o tom, aké sú ich kamarátky, čo sa im na nich páči a tak. Potom spontánne začali hovoriť aj to, čo sa im nepáči a čo im kamarátky robia a tak, prečo sa hnevajú a podobné veci. Tá atmosféra spravila veľa, a tiež to, že som rozprávala potichu, čo spôsobilo, že aj ony sa stíšili a rozprávali potichu. (Mini vsuvka - NIKDY sme ich tak dlho nepočuli hovoriť ticho a neskákať si do reči a nekričať, nehadzať sa na mieste a tak. Všetky animátorky sme boli vo výsostnom šoku. Marika povedala, že to mám dané, aby som bola učiteľka c: ) Aktivitku sme skončili tak, že sme si predstavili dobrú kamarátku a do stretkovskej kroniky sme zapisovali dobré a zlé vlastnosti kamarátok. Bolo to fajn (:


Po tejto úprimnej chvíli nasledovalo čosi silné, odvážne, nebezpečné a tak. Každá z raketiek stála pred osudovou voľbou - odváži sa, alebo sa neodváži prejsť skúškou odvahy? Predstavte si to. Vonku je noc. Animátorka ma vyzve, aby som sa obula a obliekla. Vyjdeme von a máme pred sebou spravený fakľový chodník vedúci do tmy. Aká si kamarátka? Dievčatá musia byť nie len dobré, úprimné či milé jedna k druhej, musia vedieť preukázať aj čosi viac. Niečo, čo plodí dobré a otvorené srdce - odvahu. Približujeme sa na koniec cesty, dostávam do ruky fakľu a v diaľke počujem slabý zvuk hrania hracej skrinky za dverami tmavej garáže. Som taká odvážna? Otváraš dvere, snažíš sa aklimatizovať a pomôcť očiam zvyknúť si na tmu. Všade je tma. Tvoja fakľa je jediným zdrojom svetla v celej miestnosti. Pozor na nohy! Na zemi sú bicykle a chodúle. Niečo zaškrípe pod nohami, rohožka. Nevidela som ju. Musím si dávať skutočný pozor na nohy, na hlavu a tak. Je tu neporiadok. Čo mám vlastne robiť? Aha, hľadať papieriky. Ale keď je tu taká tma? Už už čakám, kedy spoza prevráteného stola vyskočí niekto alebo niečo, čo zo mňa vystraší dušu. Oči si už možno zvykli, ale uši nie. Stále dookola hrá strašidelná melódia hracej skrinky, neviem odkiaľ, len ju počujem a nabieha mi husia koža. Vidím papierik! a Ďalší! Trochu odvážnejšie vykračujem po veľkom pľaci a hľadám niečo, čo sa podobá na papier. Zrazu sa otvoria dvere a už mám výjsť von. To už?

hudbička hracej skrinky :3

Dievčatá sa báli. Jedna z nich pred dverami do garáže povedala: "Ja tam nejdem. Pôjdem s druhou raketkou, pôjdeme spolu." Tak som pokojne súhlasila a šla pomaly späť chodníkom. potom sa zastavila a povedala: "Alebo idem!" A išla. Prekonala strach c:

Druhej sa stal zázrak, tak o tom hovorila aj ona. Vraj sa neskutočne bála skúšky odvahy, ale keď vošla dnu, všimla si na vešiaku zavesený krížik a v momente sa báť prestala c: Bolo to silné (:

Po skúške odvahy sme sa presunuli do kaplnky. Monika začala večernú modlitbu. Kamarátstvo má byť niečo, čo je silné. Pevné ako kameň. Boh nám ponúka možnosť byť jeho deťmi. Keď budeme mať veľa Jeho lásky v srdci, bude to pomáhať aj nám, aby sme tej lásky prelievali aj do sŕdc našich priateliek. Pane Bože, daj, aby sme boli dobrými kamarátkami a robili si radosť. Každá si z črepníka plného kameňov vybrala jeden a na zadnú stranu napísala jednu z dobrých vlastností, ktoré našli na papierikoch pri skúške odvahy. Ešte musím pochváliť, že mám veľmi odvážne dievčatá, lebo ju zvládli všetky (: Podelí sa s málom. Nehovorí zlé o iných. Neuráža sa. Počúva. Rozumie mi. ... Tiež som si na svoj napísala čosi, čo chcem zlepšiť vo svojej kamarátskej kariére. Každý má niečo, v čom môže byť lepší, nemám pravdu? c:

Tie naše Alenky (:

Bodku za večerom sme dali na matracoch, na dekách a spacákoch s plnými ústami chrumiek a tyčiniek pri sledovaní rozprávky Monsters univerzita. Aby som povedala pravdu, čakala som, že minimálne dve zaspia cez film. Bohužiaľ, všetky boli hore. Až do konca. A teraz čo s nimi? Chytro aby sa nerozšalili :D Po filme si poľahali a Marika im zhasila svetlo. Povedala: Musíte byť ticho, kým napočítam do 20. Keď budete hučať, začnem odznovu. Jeden,... dva,... tri,....

Mariku obdivujem aj ako človeka, aj ako animátorku. Ale hlavne ako sakra trpezlivého človeka. Ona dokázala počítať pomalým tempom do 20 asi 5x, lebo stále hučali. Nakoniec sme za nimi potichu zavreli dvere, dali si nejaké orientačné info o zajtrajšku a išli sme spať. Spala som v izbe blízko nich, tak som počula, že hučali. Tiež som si k ním na chvíľu bola sadnúť, pretože Marika už spravila svoje :D Sadla som si tam na zem, do deky zababušená ako motýľ pred prvým rozopnutím krídel :3 a povedala som - ak nebudete ticho, začnem počítať. "Nieeeeeee!!!" :D:D:D Boli ticho :D Tak som tam sedela pri nich po tme a hovorila som si, Pane Bože, neviem si predstaviť, aká musí byť tvoja láska ku nám, keď len moja láska k nim je taká silná c: Jasné, hnevajú ma, hučia a tak, ale aj tak som rada, že ich mám c:

Presunula som sa do svojej izby, už už som si ľahla a v tom sa dvere otvorili. "Maničkaaa, musíme na zachod." :D:D No som myslela že ich.. :D Tak som šla s nimi, aby nehučali, lebo sestry už ležali a dve dievčatá už aj spali. Rýchlo som ich vykopala z kúpeľne a potom som ešte polhodinu bola hore, aby som počula, či ozaj spia. Vkuse niekto šušťal, tak som ich chodila napomínať. Bolo pol jednej, keď posledná z nich zavrela dvere a už sa neodvážili vystrčiť nos :D

Ráno sme všetko upratali, naraňajkovali sme sa a potom sme išli späť do kaplnky. Čo tam bolo? Bol tam črepník s našimi kameňmi a medzi nimi boli zapichnuté papierové ružičky (v stonke boli nové ceruzky pre nich c:). Poprosila som jednu raketku, aby prečítala z písma to, čo som jej ukázala.


"A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale." (Mt 7, 25-26)

Potom som im rozprávala: Sme ľudia a robíme chyby. Klameme, ohovárame kamarátky, hovoríme o nich nepekné veci. Sme takí. Ale Boh nás ľúbi. Ľúbi nás natoľko, že nám dovoľuje postaviť celý svoj život na svojom pevnom základe. My môžeme postaviť svoje vzťahy ku kamarátkam na Ňom. Veď keď postavíme svoje kamarátstva na Ňom, čo môže byť pevnejšie než to? Nič. A môžeme byť dobré kamarátky? To neviem. Ale viem, že môžeme byť lepšie. Vykvitneme ako tieto ružičky - vykvitli, lebo boli na pevnom základe.


Bolo trištvrte na deväť a boli sme na omši u saleziánov. Celé ráno počúvali raketky tú strašidelnú pesničku zo skúšky odvahy. Páčila sa im alebo čo. Asi som im ju nemala preposielať. Po omši sme popratali matrace, kreslili do kroniky a zapísali všetko, čo sme zažili. Potom sme sa ešte chvíľu hrali a raketky napokon odišli.


Všetky nás to zblížilo. Lepšie sme sa spoznali a hlavne sme spolu strávili dlhý a spoločný čas, dokonca sme všetko časovo vykryli :D Boli sme šokované :D Ale musím povedať, že ich mám stále radšej c: Po čase sa začínajú vykresľovať aj ich také skutočné Ja, už ich aj viac poznáme a vieme, v akom sú "Stave" ich kamarátstva. Veríme, že naše stretko už bude iba silnieť a rovnako ako také ružičky sa budú aj naše raketky vypínať k nebu (:
Bol to jeden požehnaný víkend.

:)

 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement